Prečo sa Mojžiš do zasľúbenej zeme trtošil až 40 rokov a iné

Vie to každý – lebo sa odmietol pýtať na cestu. Je to rovnaký princíp ako “muži a návody”. Oni ich proste nečítajú a potom pičujú, že Ikea je nahovno. Takto vám poviem. Včera som došla z práce a s kamoškou sme tú skriňu rozobrali (bola dosť nahovno) a zložili asi za dve hoďky. Takže si asi kúpim taký ten obrázok – pradávnu reklamu s tou ženou že “We can do it”. Veď vy viete dobre.

Môj chlap došiel domov keď sme to mali už skoro hotové a keďže sme utrúsili pár poznámok, bol urazený (ego, panebože) takže spal ku mne otočený chrbtom. (Ale nadránom ho to zas prešlo.) Nekomentujem to. Ale! Teraz sedím v posteli, v izbe zariadenej nábytkom! Je to úžasný pocit. Aj keď ja by som všetky tie nábytky dokázala zapratať svojimi vecami a on zrejme tiež, ale je to aspoň nejaký štart a plánujeme to rozšíriť. (Aj keď ja som už počas nákupu navrhovala vziať toho viac, keď už máme auto, ale počúval ma niekto??) Mimojazdom povedal, že sa mu nábytok veľmi páči a mám výborný vkus. No, veď ja viem, ale aj tak ma teší, keď to uzná. Všetko máme tak trochu old fashioned, skriňu na nožičkách (no predstavte si to!) a so zrkadlom (strategický ťah, dva v jednom, chápete). Veď hádam by som sem mohla aj dáku fotku capnúť, ale zase ma neveľmi blaží predstava, že každý si pozrie ako vyzerá izba, v ktorej trtkám spávam.

No, našla som ten obrázek na nete:

A máme k tomu aj dve komody (a chystám sa aj na nočný stolík, omg, vždy som chcela mať izbu zariadenú v jednom štýle!). A viete čo som ešte zohnala? Taký mini stolíček, starodávny, biely s okrasnými nohami a namaľovanými kvetmi v pastelových farbách. Hovadsky sa to hodí k tomuto nábytku, akurát že tento je zo starinárstva a je to úlovok jak hovado. Ten vám určite odfotím, aby ste mohli závidieť. Chcela som ho použiť na svoje šperky (ech, aký honosný názov, mám na mysli samozrejme svoju lacnú, zato nemenej hodnotnú bižutériu), lenže ten stolík je mini a ja mám bižutérie toľko, že by som si mohla otvoriť vlastnú filiálku Bijou Brigitte. Ale o tom potom. Chlap sa zatiaľ nesťažoval, že to tu vyzerá príliš dievčensky, ale na to už je neskoro. A on je na dekorovanie hnilý a ja sa v tom vyžívam, čiže je jasné, že byt bude podľa môjho gusta (hoci, ehm, ja som žiadneho Gusta nikdy nemala…ale mala som raz Güntera, čo je už dosť zlé, ježiš, to bol tiež taký príbeh – najprv som ho zatiahla do striptíz baru (správne čítate, JA jeho!) a potom som ho pozvala na kávu o siedmej ráno a v naivite sebe vlastnej som fakt tú kávu uvarila…nie, nepili sme ju). Ale kde sme boli zasa, veď to je hudba minulosti, to bolo dakedy pred rokom a pol, keď som bola ešte divožienka, teraz začínam mať nesting issues, či ako to nazýva chlap (som zmätená, ako ho mám volať? Spolubidlo akosi nepasuje a chlap je také…jak keď poviete ženská) (hoci voľakedy sa používal aj výraz “mužský” hahaha, na popukanie) (inak to je čo za prijebaný epiteton (či čo), že na popukanie…?)

Popojedem. Takže spálňa už vyzrá jak z katalógu, už len dáke závesy by to chcelo, lebo zatiaľ je to tu show room. V obývačke sa váľajú kartóny a tašky a kokotiny a už sa neviem dočkať, kedy to vyjebem do piče preč odtiaľ. Joj, nejak som sa roznadávala, to prečo, veď to sa mi vôbec nepodobá. No tak nič, idem sa uložiť na večný odpočinok. Ak ste čakali na dáku hlbokú myšlienku, tak je mi ľúto. Také si choďte prečítať na sme.sk. My sme tu úprimní, ne dojímaví.