Dielo: Zlatý věk (2002)
Autor: Michal Ajvaz
Román Zlatý věk je okrem iného detailným popisom bezmenného ostrova v Atlantickom oceáne a jeho obyvateľov. Obyvatelia ostrova majú niekoľko zvláštnych čŕt, ktoré možno pripísať ich radikálne inému spôsobu vnímania a myslenia, než je európsky pojmový, racionalistický prístup k svetu. Ostrovania nerozlišujú ostré kontúry vecí a pojmov, významu a zmyslu tak, ako my: ich vnímanie sa zaoberá šumom, kontinuitou všetkého bytia, z ktorého sa nevydeľujú kontúry zmyslu tak ostro, ako pre nás. Ostrovania trávia čas načúvaním vody a pozorovaním jej premenlivej hladiny, šum prostredia je pre nich rovnako zaujímavý a zmysluplný ako ľudská reč, škvrny a praskliny majú pre nich rovnaký význam ako predmety, na ktorých sa objavili. Žijú ponorení do večnej prítomnosti, svet je pre nich kontinuálne sa odvíjajúcim šumom, z ktorého nevykrajujú ostré tvary významov, nerozumejú našej pragmatickosti, metafyzike a dualizmu. Nepoznajú peniaze, náboženstvá, mocenské ambície ani manželstvo. Ich písmo je premenlivé, podobne ako zložitá gramatika ich jazyka, obe sú vystavené vplyvu prostredia a náhody. Nevytvárajú žiadne umelecké diela, hudbu ani maľbu, keďže abstrakciou je pre nich realita samotná: načúvajú vode a šumu sveta a pozorujú škvrny na stene či čeriacu sa vodnú hladinu. Jediným umením je preto literatúra, kryštalizácia amorfného sveta do pevnej formy príbehu. Na ostrove jestvuje Kniha, labyrintická spleť príbehov, ktorá je neustále dopisovaná a prepisovaná, nemá počiatok ani koniec a nemá pevný tvar v čase.
Rozprávač, ktorý na ostrove strávil tri roky, nie je znepokojený ani tak tým, že ostrovania predstavujú zvláštnu chorobu jazyka, akúsi absenciu rádu a zmyslu, na ktorých je vybudovaná naša civilizácia – obáva sa, že tou chorobou je náš spôsob vnímania, zatiaľ čo ambivalentný chaos ostrovnej nerozlíšenosti a absencia hierarchie v skutočnosti zodpovedá prirodzenému stavu bytia.
encyklopediafiktivnychpostav 
Pridaj komentár