Kto koho zahnal do kúta

Traja známi členovia súboru Slovenského národného divadla dostali výpoveď a rozpŕchli sa dvaja do televíznych seriálov a tretí do reality šou na exotickom ostrove.

„Postavili sa na zadné… Zahnali ma do kúta,“ vysvetlil situáciu jeden z najpopulárnejších hercov u nás Maroš Kramár. Za hlavný dôvod nezhôd označil pracovnú zaneprázdnenosť a nízky plat v štátnych divadlách, ktorý „vystačí len na marlborky“.

Dosť kruté zúčtovanie so zamestnávateľmi, ktorí mu uplynulých 27 rokov poskytovali mesačný príjem a platili odvody. Je pravdou, že dvadsaťtisíc hrubého predstavuje v dnešnej dobe škandál, ktorý by krajne ľavicového premiéra mal okamžite donútiť konať.

 

Faktom je však aj to, že Kramár hrával jedno-dve predstavenia mesačne, zatiaľ čo jeho rovnako zarábajúci kolegovia aj pätnásť či dokonca dvadsať.

Oveľa viac než tento odchod ma však zarazila iná vec. Keď v Národnom divadle naozaj vládne taká nespokojnosť, prečo jeho poprední zamestnanci neprotestujú, neorganizujú verejné diskusie a nebúria sa? Prečo okamžite nevstúpia do štrajku?

Pri svojej všeobecnej obľúbenosti by takúto správu okamžite dostali do každého média v štáte a zahnaný do kúta by bol niekto úplne iný. Alebo by sa minimálne otvorila diskusia o absolútne neudržateľnej podobe financovania kultúry u nás. O odboroch v SND sa hovorí, že sú legendárne silné – ale v čom vlastne? V udržovaní tohto absurdného stavu?

Minulý týždeň som si v televízii prvý raz pozrel reláciu Tesne vedľa, v ktorej slávne osobnosti hádajú málo známe nárečové a iné záhadné slová. Maroš Kramár a Ján Króner aj s manželkami pôsobili, akoby tam už ani nedochádzali, ale celý čas bývali, nonšalantne rozvalení, oblečení v domácich úboroch, na nohách div že nie papuče. O nejakej nespokojnosti ani reč, v štúdiu panovala výborná nálada a zúčastnení sa stále smiali, aj keď mi nebolo celkom jasné na čom.

Čo tak využiť priestor a namiesto hŕby záhoráckych slov povedať niekoľko svojich vlastných, trebárs aj tvrdých a nepohodlných?

Aj ich kolegyňa, ktorá ešte v súbore zostala, upozornila len na to, že má veľké prsia. Pre istotu dvakrát. Čo núti týchto talentovaných a vzdelaných ľudí, aby zo seba robili vlastné karikatúry? Len to, že žijeme v attention economy a oni jednoducho musia byť videní a je jedno kde, kedy a ako?

Kramár sa posťažoval, že pre vyťaženosť ledva spáva, nieto ešte, aby skúšal, no keby vypustil aspoň jednu pravidelnú televíznu účasť, tak už vie svoju premárnenú rolu v Čapkovej hre R.U.R. dávno recitovať aj odzadu.

Dokedy potrvá stav, keď slovenských hercov nenájdeme pokope pri skúškach na javisku, ale roztrúsených na diaľnici D1, keď sa rútia nocou za reklamou alebo seriálom?

Naozaj ťažko vyčítať mladým divadelníkom, že sa ženú za každým nádejným kšeftom, keď dostávajú nástupný plat jedenásťtisíc hrubého. Za také peniaze by už nikto v publiku ani len nezdvihol zadok zo stoličky, aby pohol prstom.

Lenže, na druhej strane, ťažko večer očakávať špičkové výkony od dabingových strojov, ktoré cez deň osem hodín rapotali infantilné repliky z telenoviel.

Sám som v trocha podobnej situácii. Neprejde deň, aby mi nevyzváňal mobil, z ktorého sa ozýva ponuka napísať článok, glosu, fejtón, jednoducho hocičo do nového, alebo dokonca ešte ani neexistujúceho časopisu, ktorý však bude od prvého čísla perfektný, lesklý, vytlačený na kriedovom papieri a neviem čo ešte.

„A aké platíte honoráre?“ spýtam sa zakaždým.

„Štandardné – dvesto korún za stranu. Hneď vám pošlem emailom profil nášho magazínu. Strany s ponukou inzercie pokojne preskočte a zamerajte sa na obsahovú stránku.“

To, aby som si náhodou nevšimol, že za rovnaký priestor, za aký mne ponúkajú dve kilá, platia inzerenti 110 000 Sk bez DPH. Získal som síce povesť, že všetky ponuky odmietam, ale ja už túto hru na chudákov-autorov a všemocných redaktorov alebo majiteľov jednoducho odmietam hrať.

Väčšina médií prebrala honorárové cenníky z roku 1989 a hodnotu inzercie z roku 2007. Niekomu ten nepomer možno ešte stále pripadá smiešny, ale mne už nie.

Navyše ako autor patrím do exkluzívnej skupiny obyvateľstva s najvyšším daňovým zaťažením 21 percent, čiže o dve percentá viac ako ostatní. No nemám pocit, že by sa vláda išla roztrhať, aby túto nespravodlivosť zvrátila.

Ľudí v rovnakej situácii je príliš málo, než aby zásadnejšie ovplyvnili prieskumy popularity politikov, preto sa nimi netreba zaoberať.

Určite som ako jednotlivec píšuci vo svojom byte na laptope v ľahšej pozícii ako herec na javisku, ktorý pre svoju prácu potrebuje celý systém funkčného divadelného domu, no mne tu ide o postoj. Dokedy sa budeme v našej malej krajine hrať na to, že kto za svoj profesionálny umelecký výkon požaduje primeranú odmenu, tak zrádza akési ideály, či sa dokonca zapredáva?

Dokedy bude platiť, že každý autor, ktorý predá viac ako dvesto výtlačkov je automaticky „komerčný a poplatný čitateľovi“ (Eva Andrejčáková v SME o Matkinovi)? Ako dlho ešte budeme živiť kult neúspechu?

Mladý nemecký spisovateľ Daniel Kehlmann, ktorý zo svojho skvelého románu Zmeranie sveta predal milión výtlačkov, sa stal priam národným hrdinom. Nemci ho nosia na rukách ako záchrancu kultúry a čítanosti a vyslali ho na svetové turné. U nás by sa mu taký úspech neodpustil. Už by si neškrtol. Neprináša totiž „pravé hodnoty“, po ktorých naši kultúrni úradníci tak prahnú.

Ešte stále som sa však o tých hodnotách nič presnejšie nedozvedel, teda okrem toho, že sú pravé.

Osobne sa budem čudovať, ak Kehlmannovu knihu vôbec niekto preloží do slovenčiny. Profesionálni literárni prekladatelia, ktorí takisto podávajú mimoriadne kreatívne výkony, totiž dostávajú za 200-stranový titul zhruba toľko, čo herci za hodinku odsedenú pri hádaní slovíčok šarišského dialektu.

Pardon, práca prekladateľa je predsa vyšším poslaním! Tomu, kto ho bude napĺňať celý život, budúci minister kultúry raz možno podá ruku a azda mu venuje aj diplom. Je len otázne, či si na to šéf rezortu na ikstom dobrodružnom kempe na Filipínach nájde čas.

 

V tom čase sa tam už bude nachádzať rozsiahla slovenská kolónia, deti detí s priezviskami Flašík, Tofiová, Kaníková, Kučera, Ťapáková, Mázik či Czobor, vylepšená rasa krásnych a dokonalých celebrít, ktoré budú vodu meniť na kolu, pri wimbledonskom tenise pripravia dôchodkové reformy, po shakespearovskom monológu zaspievajú hit a moderovaním relácie o počasí vyhrajú majstrovstvá vo fitnes aj modelingovú súťaž.

Budú to osobnosti novej generácie, klony, pred ktorými sa už nikto nepostaví na zadné, a ktoré sa už nikdy nikým nedajú zahnať do kúta.

 

 

Napíš komentár