Aké je to dať 500 kilometrov na bicykli za jednu jazdu? V skratke – je to úplne na … namáhavé. Skúsil som to približne pred troma týždňami z Bratislavy do Chorvátska. A potom zase naspäť. Ešte stále som z toho rozbitý ako nádejná pornoherečka po prvom kastingu, takže budem v tomto článku stručný.
Na úvod napíšem pár faktov, ako a kam som sa vybral a koľko mi to trvalo. Potom napíšem, aké som počas tejto šialenosti mal pocity a ako som to vnímal, a na záver vám napíšem pár rád, ak by ste nad niečím takým vôbec rozmýšľali, aby ste to prežili.
Disclaimer: Nepovažujem sa za odborníka na vytrvalostnú cyklistiku. Sám poznám týpkov, ktorí 500 km trasy hltajú pravidelne, s prehľadom a úplne inými rýchlosťami ako som sa šuchtal ja. Takže, berte ma s rezervou. Ale či už pôjdete na svoju prvú stovku, dvestovku, tristovku, pár rád v tomto článku snáď nájdete.
Odkiaľ, kam, za koľko a prečo?
Začnem tým prečo. Vytrvalostná cyklistika ma baví. Rád celé hodiny sedím v sedle a ešte radšej mám, ak smerujem niekam neznámou krajinou do diaľky. Ako som písal vyššie, poznám pár vytrvalcov, ktorí už 500-vku zhltli, tak som si povedal, že patrilo by sa mi tiež už niečo dlhšie buchnúť.
Kam som sa vybral? Tradične do Chorvátska. To sa už stáva začiatkom leta mojou obvyklou destináciou. Priateľka Peťka tam ide autom, ja za ňou bajkom. Pred dvoma rokmi som takto podnikol cestu za 3 dni na Makarskú, počas ktorej som prvýkrát v živote pokoril métu 300 km na jednu jazdu. Skoro mi vtedy riť odpadla. Minulý rok som šiel do Tribunju za 2 dni. Tentokrát bol destináciu ostrov Krk a mestečko Baška. Aby som mohol dlhšie ležať na pláži na Krku a chľastať pivo, dám to za jeden deň. Motivácia by bola, obavy tiež.
Trasu som si zvolil čo najpriamejšiu a v rámci možností aj čo najrovnejšiu. Hoci, ak vám stojí v ceste Slovinsko a Chorvátsko, o rovine sa hovoriť nedá. Plán bol prejsť 572 km na jeden šup, bez spánku a za jeden deň. Pre istotu som si však vzal spacák a karimatku.
Ako to celé prebiehalo?
Štvrtok poobede som skončil v práci hneď ako to bolo technicky možné a po odoslaní všetkých reportov, aby sa korporácia nezrútila. O 15:01 hod. som už stál nachystaný pred panelákom a vyrazil smer Kittsee a Pamhagen.
Rakúsko a Maďarsko
V Bratislave fúka. Stále, veľa, nonstop. Kto tu žijete, viete a kto tu nežijete, ani sa sem bicyklovať nechoďte. Prvých 60 km cez Rakúsko mi fúkal kvalitný unavujúci západný bočný vietor. Zlepšilo sa to až kúsok pred maďarskou hranicou v Pamhagene a odvtedy už vietor až do Chorvátska našťastie prakticky nefúkal.
Celkovo som bol v tento deň akýsi „pokrčený“. Už po 100 km sa mi vôbec nechcelo bicyklovať. Minul som mesto Szombathely a mieril k slovinskej hranici v dedinke Prosenjakovci. Túto trasu mám rád aj napriek tomu, že je vlastne úplne nudná, pretože som ňou išiel na moju prvú cykloturistickú výpravu pred pár rokmi do Ľubľany.
V hlave som mal plán, aby som do tmy došiel 200 km na slovinskú hranicu. Zubami nechtami sa to podarilo, hoci som prakticky nestál a druhá stovka ma dosť vyšťavila. Jedlo som si bral minimálne. Chcel som byť čo najľahší a jedlo si nakúpiť operatívne niekde cestou. Toto som podcenil, lebo reálne v tých maďarských kokrhájoch žiadny obchod večer už otvorený nebol a jediná pumpa v Szombathely bola tak preplnená, že som nemal chuť stáť v rade 15 drahocenných minút. Zjedol som keksík a makal som do Slovinska.
Slovinsko a nevzdal som to len vďaka náhode
Do Slovinska som prišiel o desiatej večer. Bolo hmlisto a na toto letné obdobie aj celkom chladno. Musel som si dať bundu a začal ma chytať hlad. Moje „pokrčenie“ sa od méty 100 km iba stupňovalo. Dnes som naozaj nevychytal konšteláciu na dlhé bicyklovanie.
Myšlienka, že ma čaká noc bez spánku a ešte 340 km ma úplne demotivovala. Vytiahol som jediné súce jedlo, čo som mal – kúsok klobásy a syra, čo prázdna preddovolenková chladnička ešte dala. Zjedol som to na terase jednej zavretej krčmy asi o jedenástej večer. Krásne by sa tam spalo, so strechou nad hlavou, nevidený. Spacák ma volal ako morská panna námorníka.
Už som sa rozhodol to vzdať a rozdeliť cestu na dva pohodlné dni. Vošiel som na terasu zavretej krčmy s tým, že idem spať. Vtom na mňa blikla kamera. Asi to nikto nesleduje nonstop, ale odradilo ma to od toho, aby som tam spal. Bola to úplná náhoda, ale tento drobný detail zachránil celú výzvu. Vybral som sa teda ďalej s tým, že potiahnem ešte kus, nech to mám zajtra ľahšie.
Mesto Ptuj a prvé kopce
Dorazil som do mesta Ptuj a potom som sa už ponoril do kopcov okolo dediny Poljčane. Očami som tlačil číselník na wahoočku na métu 300 km. Do kopca ako naložená vetrieska, z kopca samospádom, skenujúc všetky líšky, zajace, srny a iné neidentifikovateľné zvery, ktoré mali potrebu behať mi pred predným kolesom. Noc je fakt deprimujúca.
Začalo popŕchať. Inak povedané, spadli na mňa presne tri kvapky vody. Možno to bol len cikajúci vták, ale stačilo to na to, aby ma to odradilo od spania vonku. Druhá úplná náhoda mi nedovolila zastať, hoci boli už dve hodiny v noci a naozaj jediné, čo som chcel, bolo spať.
Čakanie na úsvit ako na spasenie
Konečne som sa prehupol cez métu 300 km. V noci sa to neskutočne vlečie. Energeticky ma zachraňovali len banány v čokoláde a viera, že o tri hodiny sa otvoria prvé pumpy a obchody. Na takomto nočnom nonstop výjazde sú najhoršie ranné hodiny okolo tretej. To už máte fakt všetkého plné zuby. Na 20 minút som sa natiahol na lavičku na zastávke. Našťastie už bolo pol štvrtej ráno a svet sa pomaly prebúdzal. Prišli smetiari, začali robiť hluk a nedovolili mi zaspať. Inak by som sa už neprebral.
Začalo zdĺhavé stúpanie k dedine Planina. Ani vlastne netuším, ako som ho vyšiel. Ale udiali sa dve veci. Pomaly sa začalo rozvidnievať, čo ma neskutočne namotivovalo, a prezliekol som si plienkové cyklogate za obyčajné kraťase a na sedlo som natiahol mäkký návlek. Pri takto dlhej jazde už človek balansuje medzi tvrdosťou pod riťou a zaparenými vajcami. V tomto prípade vyhralo vetranie.
Na jednej zastávke som našiel spať iného cykloturistu. Neskutočne som mu závidel. Zjazd z Planiny do mestečka Sevnica si nepamätám. Bol som niekde medzi námesačnosťou, inštinktom a poslednými zábleskami vedomia. Ono je to fakt nebezpečné nespať celú noc a potom zjazdovať 20 km dolu. Nie raz som sa prebral o 2 zákruty nižšie. Ale v Sevnici som našiel pekáreň.
Už to doklepem, aj keby čo bolo
Nájsť po 360 km prejdených na dvoch keksíkoch, orieškoch, banánoch v čokoláde a prebdenej noci otvorenú pekáreň je niečo, ako keď zombík uvidí čerstvý mozog, prípadne vás zamknú v krčme na noc so sudom piva. Hneď som si kúpil dva veľké bureky s mäsom a kolu. Klepalo ma zimou, ale či bola zima, to neviem. Možno iba únava a hlad. Natlačil som to celé do seba pri prvom nesmelom slnku. Od toho momentu som už začal veriť, že to dám. Stačí pravidelne jesť, čo už nebude problém, lebo obchody sú už otvorené, a nezaspať niekde z kopca.
Prešiel som mesto Trebnje, aj nekonečné stúpanie okolo Žužemberku, až do mesta Kočevje. Inak krásny kraj na cyklistiku, keby môj mozog fungoval na vyššej než vegetatívnej úrovni. Až keď som išiel o týždeň touto trasou naspäť, tak som pochopil, prečo sa mi išlo tak ťažko. Celý tento úsek je mierne do kopca.
V Kočevje som bol okolo jedenástej pred obedom a chýbalo ešte 130 km. Opäť som dal pauzu, pivo, kolu a bagetu. Jedlo som si inak kupoval zásadne na pumpách, keďže som si zabudol aj handru na ústa, aj zámok na bicykel. Preto som nechcel ísť do veľkých obchodov. Písal mi kamoš, ktorý robil tiež vytrvalostnú výzvu 360 km zo Sliezskeho domu do Bratislavy. Navzájom sme sa motivovali. On mňa hlavne fotkou obrovského hamburgera, takže som mal chuť olizovať displej telefónu.
Najvýdatnejšie kopce
To najlepšie na záver. Kopce mali byť už len vyššie a dlhšie, až na ostrov Krk. Opäť som skoro pospal v zjazde na chorvátsku hranicu a keby sa mi vtedy postavil medveď do cesty, ako varovali tabule pri ceste, tak ho chudáka zrámujem takým štýlom, že navždy bude mať traumu z cyklistov. Ukázal som občiansky a bol som v Chorvátsku. 100 km do cieľa.
Do cesty sa postavilo 800 výškových metrov na šupu do mesta Delnice a do sedla Jelenie. Nevadí, jedlo fungovalo a diesel sa konečne zapol. To, že je deň a že som začal pravidelne jesť, robilo svoje. Z Jelenia bol krásny 15 km dlhý zjazd až dole s perfektnými výhľadmi na more a novým asfaltom. Tu už nehrozil spánok, kochal som sa a už som mal víťazstvo na dosah.
Most na ostrov Krk
Most na Krk je dlhý asi kilometer a pol a je úzky. Ak tam ide cyklista, osobné auto vás obehne, ale kamión nie. A keďže nikde nebola ceduľa zákazu pre bicykle a iná cesta neexistovala, na 5 minút som zablokoval celý most.
To najťažšie na záver
500 km méta už padla, bol som na Krku, ale ešte som nemal vyhraté. Krk je kruto kopcovitý. Idete 10% stúpaním kilometer hore len preto, aby ste mohli ísť vzápätí dolu a toto sa opakovalo 40 km až do Bašky. Po 530 km v nohách čistá paráda. Nadával som ako robotník na stavbe, ktorému došlo pivo Corgoň. Už som si pri poslednom nekonečnom kopci myslel, že budem aj podradne tlačiť. Potom však už našťastie prišiel zjazd, kde som párkrát skoro nedobrzdil, lebo reflexy už neboli moc bystré, a konečne som sa dokotúľal v stoji do Bašky. V stoji, pretože sedieť na tom sa už naozaj nedalo. Ale pocit to bol fajn, s odstupom času na to spomínam rád a šiel by som zas.
Pár tipov, čo som sa naučil pri dlhých cestách
Zhrniem to len takto stručne v bodoch:
- Jesť treba pravidelne. Všetci toto vieme, ale ja to vždy zo začiatku domrvím.
- Voda v Maďarsku aj Slovinsku sa dá čerpať zo studničiek, ktoré sú pomerne časté v dedinách.
- Najväčšia kríza prichádza okolo tretej ráno, keď už všetko bolí, únava je najväčšia a čakáte len na to ranné slnko.
- Po svitaní príde druhý dych. Naozaj iba treba vydržať do rána.
- Paradoxne je lepšie, aspoň pre mňa, ak sú kopce až na konci cesty a nie na začiatku. V kopci môžete ísť do stoja, viac pracuje celé telo, menej je to o drení rite a stuhnutých ramenách. V zjazde si odpočiniete. Naopak, na rovine sedíte v jednej polohe a nemá to konca. Po nejakých 20-tich hodinách na bicykli je pre mňa oveľa namáhavejšie vôbec obsedieť na tom, než šliapať do kopca.
- Pozor na dlhé zjazdy nad ránom. Fakt som zaspával, hoci som valil 50-tkou.
- Zoberte si aspoň dvoje gate. Po stovkách kilometrov už aj tie najlepšie cyklogate začnú niekde odierať a je dobré to vystriedať za iné, ktoré síce tiež začnú časom odierať, ale niekde inde.
- Ak nemusíte, tak to vôbec nerobte 🙂
- Regenerácia po niečom takomto u mňa trvala 4 dni. Až na piaty deň som opäť začal mať chuť robiť aj niečo pohybové, okrem spania a jedenia.
Obidve moje strava aktivity sú tu:
Bratislava – Baška (Krk) -> https://www.strava.com/activities/5563869430
Baška (Krk) – Bratislava -> https://www.strava.com/activities/5613912588 -> tu 500-vka nepadla, lebo v noci lialo ako z krhly a to ma zničilo. Padlo 430 km, ale poctivo všetky výškové metre, dokonca aj viac ako cestou tam.
